Vyhrnula som si rukáv a natiahla ruku. Vzduch ma mrazivo štípal na holú pokožku. Tri vrstvy nazberaných rukávov vytvorili na ramene akúsi bariéru, odcudzili moju ruku od tela. Nahá, s otvorenou dlaňou čakala. Žltozelené končeky stromov sa tiež načiahli k bezfarebnej, takmer modrej oblohe. Tiež čakali. Čakali, kedy lúče slnka stratia svoju rozhodnosť, chladnú priamočiarosť, s ktorou prichádzajú k listom, k mojej ruke.
Vtedy sa niečo zmenilo. Zľahka sa nesú vzduchom a obijímajú všetko čo ich zachytí. Lúče jemné ako hodváb, ktorých hrejivé teplo sa dá iba tušiť. Mykla som rukou. Ten pocit ma prekvapil. Vlákno sa pretrhlo. Ale nadviazalo naňho iné, ešte jemnejšie.
Komentáre