Pokusný Zajac

Myslím že svieti slnko, ale nie som si istá. Nado mnou aj podo mnou sa prepletajú vetvy stromov. Zachytím sa o stredne hrubý konárik. Ani dlhý ani krátky, ani pri zemi ani v oblakoch. Konárik rozhýbe iné konáre a ten zase ďalšie a všetka voda čo sa držala na listoch začne stekať. Časť po kmeni, iná časť opustí súdržnosť vody a začne padať dolu, cez prekážky. Hmotné, veľké kvapky vrážajú do konárika na ktorom stojím, padajú mi na hlavu aj na krídla. Pevnejšie sa prichytím a vnímam padajúcu vodu – raz víťazí voda, kedy klesám k zemi a raz zase strom, ktorý ma na svojom pružnom konári vynesie hore. Hľadám list, ktorý by ma skryl, ale všetky sú zradné. Chvíľu zachytávajú kvapky jednu po druhej, ale potom ich aj tak vyšpľachnú dole.

Chcela by som letieť, ale moje krídla zlepila voda. Najmenšie pierka sú úplne spletené, pozliepané priezračnou tekutinou. Ale ani zem sa mi nestáva útočiskom. Potoky vody kopírujú záhyby kôry, stekajú k zemi a zmývajú všetku chrobač, čo nestihla ujsť. Čím nižšie idem, tým je tu väčšia tma. Dopadnem do mäkkej hliny, ktorá podo mnou klesne. Okolo nožičiek sa mi začína zlievať voda...