Pokusný Zajac

Strach je zvláštna vec. Je to ako ísť do reštaurácie a objednať si guláš. Nikdy nechutí rovnako a vždy v ňom pláva niečo iné. Dnes som si sadla za stôl, do košele som si zakasala roh štvorčekovaného obrusu. Objednala som si klasický guláš sviatočného strachu. Sviatočný preto, lebo je nedeľa – deň, kedy strach chutí najlepšie a štatisticky je ho najviac. Plávala v ňom skúška zo štatistiky,... aj štylistiky, pohovor do novej práce, deadline z tej starej, zubár na piatok...

 I keď dnes už ani ten strach nie je to čo bývalo. Chcela som sa báť iba tak príjemne, zacítiť ten zvieravý pocit v žilách aj artériách. A nič. Bola som sklamaná. Pol noc a stále nič. Čakám. To si mám ísť uvariť kávu? Zima. Na stole mi svieti lampička, spolubývajúca spí. Vykašľala som sa na guláš strachu a v tieni lampičky si prehrávam dramatické scény z Elm Street. Dokonca som si aj vytiahla svoj jediný príborový nožík.

 Iba vo svojom periférnom zraku som videla letieť obrázkovú prikrývku spolubývajúcej. Zo stola schmatla atramentové pero – naozaj netuším odkiaľ ho vzala - a zabodla ho tesne vedľa mojej pravej ruky voľne položenej na stole. Vôbec som sa nečudovala tomu, že sa obyčajné pero zaborilo do lisovanej dosky internátneho stola, jediné čo si pamätám bol jej výrok: PČERO AS NAUČIŠ DAMÁ?!? ...alebo tak nejak. Alebo možno to bolo niečo ako: Prečo sa neučíš doma?!? Neviem presne, ale na stupni od 1 do 10 - taká osmička. Musím zhasnúť. Myslím že mám strach.