Malá štvorcová obluda sa celý deň tvári nevinne, pomaly máva svojimi ručičkami, akoby vlastnila všetok čas... ale niekoľko sekúnd pred zvonením ho možno naozaj vlastní.
Nad ránom, keď už fosforové hviezdičky na stenách dávno stratili svoju energiu, počuť zlomyseľný tikot obludy. Všetky končeky mojich vlasov sa zdvíhajú, naťahujú svoje krky raz namňa, raz na hodinky a snažia sa ma zobudiť. Vankúš sa ponáhľa skryť pod stôl vedľa postele. Zrkadlo len tupo hľadí. Túto scénu zúfalstva videl už veľakrát. Spánok tiež tuší, čo sa bude diať, náhlivo pobalí svoje hračky a hrkálky a celý ovešaný zážitkami sa vzdaľuje nad posteľou. Tri, dva...
Komentáre
to víš