Pokusný Zajac

Nakoniec sa vlastne vôbec nič nestalo – kurčatá zmizli a ja som sa pomeril sám so sebou. Začalo sa to v čase, kedy akože všetko kvitne, tráva rastie a kuriatka sa liahnu. Blbosť. Teda až na tie sliepky. Po jarných prázdninách som sa vrátil do školy, vrátil som sa na intráky, do knižnice, do môjho pubu a mal som sa vrátiť i ku cvikaniu lístkov v električkách. To posledné som však neurobil. Nepýtajte sa ma prečo – jednoducho som prestal s poctivosťou voči dopravnému podniku a začal som kradnúť čas v električkách.

Hneď v prvý deň sa mi stala taká vec – nastúpim, a tu kurča. Také malé žlté, čo má akoby chlpy miesto peria – vyskočilo z aktovky staršieho pána. O týždeň už boli dve. Jedno sa vykotúľalo z modrobielej igelitky a druhé z dredov akéhosi mladíka. O dva týždne ich už bolo zo desať. A vyliezali odvšadiaľ. Červenými tenučkými nožičkami sa škriabali z roztrhaných molitanových sedadiel, z rukávov cestujúcich, vykúkali spod gumenej podlahy, hojdali sa na tyčiach kde sa už ani nedalo chytiť. Začala sa operená tlačenica.

Nevydržal som to – musel som niečo urobiť. Musel som vyjsť s farbou von – inak by som sa zbláznil, ten psychický tlak bol neznesiteľný. A tak som tie kurčatá udal. V novinách sa objavila krátka správa – hľadali majiteľa. Ale vo vnútri som vždy vedel, že tie kurčatá sú moje. Vlastnil som ich, bol som ich slepačí otec i matka a ja sám som ich musel oslobodiť z toho štvorcového priestoru električky.